Tento, v poradítretí, nočný prechod Karpatmi sme odštartovali klasicky o 19:00 z BratislavskejPatrónky. Autobus 37 nás zaviezol do Záhorskej Bystrice. Veru ťažké bolovystupovanie pri uvedomení si, čo nás čaká, ale hneď sme zamierili donajbližšej krčmičky zahriať trošku organizmus.
Tu bolaistá pravdepodobnosť predčasného skončenia nášho výletu, ako by si to mnohí mohlimyslieť, ale našťastie sa tak nestalo. Posilnení sme sa vytrepali na ulicu,ponaťahovali rukavice, čiapky, čelovky (lampa na čele), ja aj kuklu z pretekárskych formuliek,a vybrali sa na cestu.
Cesta zoZáhorskej do Marianky bola drsná. Nie preto, že by tam bolo brutálne stúpanie,práve naopak, ale všade boli zľadovatené úseky, spôsobené civilizačným teplom. Ináč tento úsekako rodení Blaváci prejdete aj so zavretými očami. V Marianke sa dá ísť po červenej značke do Borinky, alekamaráti poznali aj skratku, takže sme sa po pár minútach z nej odpojili a pokračovalilesnou cestou.
Táto skratkapredstavovala prvý úsek, ktorým sme sa odklonili od pôvodnej trasy. Zvyčajnetotiž chodíme z Marianky cez les na Biely kríž a potom rovno do Rače.Tentoraz sme zvolili pomerne dlhšiu vychádzku, takže nás privítala obec Borinkaa nad ňou zatiaľ neviditeľná zrúcanina hradu Pajštún.
Vydriapať sa na Pajštún aj za pekného letnéhodňa býva drina pre nejedného. Ja viem, Tatranci by sa vysmiali každej „drine“ v MalýchKarpatoch, ale ten kopec budí naozaj rešpekt vždy, keď sa naň pokúšam vyliezť. Teraz v zimeto bolo však ľahšie, pretože popri tej drine som sa nepotil a tým som ajmenej fučal a šliapal rýchlejšie.
Na Pajštúne somsa pokúsil o fotky, no môj foťák viac štrajkoval ako išiel. Podarilo sa mipárkrát odfotiť dačo, ale boli to len chabé dozvuky jeho niekdajšej slávy. Dúfam,že mi ho nejaký servis opraví. Napriekskvelej atmosfére sme sa tam nemohli zdržiavať príliš dlho, pretože tampríšerne fučalo a tak sme sa pobrali hlbšie do lesa smerom na Košiarisko.
Cestou na Košiarisko sme trochu precvičili GPS a orientáciu, pretože občas bola takátma, že sa značka stratila aj tam, kde nikdy nebola. Pomalými iteráciami smesa dopracovali k očakávanej ohrade zvernice, popri ktorej sa už aj bezznačky ide stále dole až na Košiarisko.
Košiarisková lúkazívala prázdnotou, bazén bol prirodzene vypustený a keďže už bolo popolnoci nikde ani živej duše. Odtiaľto začala fáza návratu a kvôli snehu a únavesme sa rozhodli využiť čo najviac polo-asfaltové cesty. Jedna taká viedla viacmenej paralelne s modrou značkou a doviedla nás na Štefánikovumagistrálu (červená značka). Odtiaľ znovu zvíťazila snaha po dobrodružstve a tak,aj napriek možnosti pokračovať po asfaltke až na Biely kríž, sme sa vybrali poturistickejšej magistrále. Snehu našťastie nebolo veľa a tak sme sanezabárali, ale aj tak bolo všetko nádherne zamrznuté. Na stromoch a ich konárochviseli ľadové jazyky a všetko pripomínalo podivné hororové scény. Cestouje aj malý močiar, ktorý bol úplne prikrytý snehom, takže som ho identifikovallen po pamäti.
Častí návštevníciBieleho kríža vedia, že sa tam hore môžu popri bufetovom stánku pokochať ajrodinkou divokých prasiat, ktoré tam chovajú asi chatári. Nanešťastie pre nás všetkospalo a tak som hodil len letmý pohľad na blízke prenosové vedenie 400kilo Voltov a zbehli sme po asfaltovej ceste dole do Rače.
Tým sa náš skoro25 kilometrový výlet skončil o 4:00 a po menších problémoch s dopravousom o pol šiestej nadránom zaľahol do tepla postele. Ešteže bola sobotaJ...
Pre milovníkov GPS a grafov uvádzam ešte výškový screenshot z programuMapSource: