Dopravnéspojenie s Madridom je úžasné. Aj keď je toto mesto relatívne vzdialené,funguje tu niečo medzi vlakom a metrom, takže tento „metrovlak“ jazdíminimálne každú hodinu. Taktiež tu jazdí veľa autobusových liniek takže čo sadopravy týka, netreba sa obmedzovať.
Moja cesta bolavšak trochu haluzná. Metrovlak som totiž použil prvý krát a to eštev relatívnej časovej tiesni, pretože práve išiel jeden spoj, ktorý podľachlapíka na informáciách mal ísť do El Escorial. Až vo vlaku som prišiel na to,že sa táto linka rozdvojuje a nanešťastie sedím v tej zlej vetve.Jediné šťastie bolo, že toto vetvenie nastáva až ďaleko za mestom, takže nauvedomenie si svojej situácie som mal vyše hodiny. Na poslednej spoločnejzastávke som si počkal 20 minút na ďalší spoj, tentoraz už do správnejvetvy.
Vlak má okremkomfortu jednu nevýhodu, že vás vyhodí relatívne hlboko pod centrom a takbuď musíte zobrať lokálny spoj, alebo si to prejdete peši. Naproti tomuAutobusová stanica je od kláštora čoby kameňom dohodil.
Pred kláštoromsa nachádza turistické informačné centrum, ktoré odporúčam navštíviťv každom španielskom meste, pretože tu zadarmo získate mapu mestas popisom najzaujímavejších atrakcií a aj cenné rady. Na plánovaniepred cestou odporúčam kúpiť knižku z edície „Rough guide“, alev každom meste je dobré doladiť detaily s turistickým centrom.Upozorňujem, že v slovenských obchodoch takýto sprievodcovia vyjdú nacelkom pekné peniaze a sú pár rokov starí, no ja som si kúpil tohto cezAmazon.com za smiešnych 16 USD.
Kláštorv El Escorial je obrovská stavba, ktorá slúži aj ako posledný odpočinokpre Španielskych kráľov. Je tam samozrejme vidieť rozdiel oproti opevneniama hradom poznačenými Maurami, ktoré sú úžasné čo do funkčnosti aj designu.Kláštor je samozrejme poskromný čo sa dekorácií týka, rozhodne však svojouveľkosťou nezaostáva za žiadnou pevnosťou v Španielsku. V Kláštore sadajú obdivovať obrazy od El Greca, Velazqueza a iných známych umelcov,rôzne gobelíny a nábytok pre kráľov a princezné. Je tu aj prenosnékráľovské kreslo s mechanizmom na uľahčenie práce nosičom, pri zachovaníkomfortu sediaceho. V jednej časti suterénu sa nachádzajú aj pomôckya nástroje, použité pri stavbe kláštora.
Keďže úprimnenepatrím medzi milovníkov a znalcov umenia, najviac ma zaujala hala bojov.Je to v podstate niekoľko metrov dlhá chodba pomaľovaná rôznymi výjavmibitiek, odohrávajúcich sa na Ibérijskom polostrove, či už proti Maurom aleboPortugalcom. Návštevník tu tak dostane kompletné dejiny bitiek v kocke.Maľba pripomína gobelín a maliari nezabudli ani na typické kobercové„cimbrlátka“ (neviem aký to má odborný názov), visiace akoby z tohtogobelínu. Ospravedlňujem sa, ale všade sa dôsledne stráži fotografovanie, takžesom po prvom pokuse svoj úmysel vzdal. Aká to irónia, že foťák mal po úvodnýchštrajkoch opäť raz svoj lepší deň.
Čo kláštorsamotný stráca na jednoduchosti stien a dekoráciách, to je vynahradenév jeho rozsiahlej krypte, kde odpočívajú Španielski králiv mramorových truhlách vo výklenkoch stien na jednej strane od oltárav oblúkovej miestnosti a ich manželky symetricky na strane druhej.Celý vstup aj s kryptou pripomína nejakú operu; na stenách je zlato,mramor a rôzne iné „špeci“ materiály.
Po oblejmiestnosti je tu aj dlhá pasáž chodby so sarkofágmi rôznych významnýchosobností, nanešťastie často aj ich detí. V jednej hrobke je vrajpochovaná aj matka sv. Františka z Assisi. V strede tejto dlhejchodby do tvaru písmena L je ďalšia oblúková miestnosť, kde, na rozdiel odkráľovskej hrobky, sú truhly kráľovských detí umiestnené v spoločnejstredovej hrobke. Vzdialene to pripomína Rolandovu fontánu na bratislavskomHlavnom námestí, keď je v zime prikrytá.
Vnútornábazilika v strede kláštora už nevybočuje z očakávaní. Povodne malasíce holé steny ako kláštor, ale jeden z kráľov dal nariadiť jejvyzdobenie. Žiaľ zabudol som meno umelca, ktorý to tam vymaľoval, ale zapamätalsom si, že dostal prezývku rýchly, pretože tie stropy stihol v rekordnomčase a dielo v skutku nie je odfláknuté.
***
Problémnemotorizovaného človeka je, ako vždy, zladiť všetko čo chce vidieť s tým,aké možnosti spojenia má. Do turistického centra som dorazil pred 13:00, abysom sa dozvedel, že do Údolia padlých, ktoré som chcel bezpodmienečne vidieť,jazdí jeden autobus denne o 15:15 a vracia sa 17:30. Aj keď som bolv časovej tiesni pri návšteve kláštora, myslím, že som videl všetko, ajkeď niektoré veci som určite v rýchlosti prehliadol.
Autobus som stihol aj za cenu totálneho hladu,pretože ráno som nestihol raňajkovať a keď som chcel vidieť Údolie, nebolčas ani obedovať. Spiatočný lístok stojí 8,30EURO, ale je v ňom aj samotný vstup do areálu a bazilikyv údolí. Motorizovaní ľudia toto zaplatia pri hlavnom vstupe do areálu.
Údolie padlýchje asi 9 kilometrov vzdialené od El Escorial a nachádza sa v pohoríSierra de Guadarrama. Celé údolie vyzeráskutočne skvostne a zásah človeka až na betónové námestie pred bazilikouakoby splývalo s prírodou. Počascesty nezbadáte stromami zakryté budovy, vidno iba vchod do Baziliky vsadený dohory a na jej vrchole 150 metrový kríž.
Bazilika bolapostavená na počesť Bohu a obetiam občianskej vojny v rokoch 1936 až1939, aj keď je v nej značný aj ideologický podtón Francovho režimu. Keď človek vchádza do baziliky, v hlavnom koridore ho vítajú dveobrovské sochy svalnatých strážnych anjelov s mečmi a za oltárom sanachádzajú pozostatky generála Franca, ktorý je spolu s José AntoniomRiverom, zakladateľom fašistickej strany, pochovaný vnútri baziliky, kýmostatné obete občianskej vojny sú pochované mimo Baziliky v pôdekopca. V strede baziliky na oltárije umiestnený veľký drevený kríž z kmeňa stromu a nad ním obrovskákopula s maľbami. Aj napriek jednoduchosti a mohutnosti všetkého je tátobazilika nádherná. Neubránil som sa však občas pocitu pripomínajúcemupobyt v atómovom bunkri. Opäť tu je však zákaz fotografovania.
Po odchodez baziliky som sa nechal vyviezť lanovkou k rekordne veľkému krížu.Lanovka pripomína zubačku na Hrebienok a tak som neodolal, aj keď ku krížuvedie aj pôvodná turistická cesta. Okolo kríža sú opäť sochy mohutných postáva zvierat. Za krížom, na druhej strane hory, sa nachádza kláštor mníchov,do ktorého som už nestihol pozrieť, no myslím, že pohľad zhora odkryl všetkyzaujímavosti v ňom skryté. Ešte podotýkam, že tu som uvidel vôbec prvýsneh v Španielsku.
Po návrate do ElEscorialu som sa pokúšal nájsť reštauráciu a upokojiť žalúdok. Žiaľ jedlov Španielsku nie je vôbec jednoduchá záležitosť. Za prvé Španieli majúabsolútne odlišný čas jedla; obedujú okolo 15:00 a večerať začnúnajhladnejší okolo 21:00. Nie je však problém jesť o polnoci, zato nájsťniečo dobré o 18:00 je zázrak. Väčšina reštaurácií bola zavretá a pripohľade na ceny okolo 35 EURO som gúľal očami.
Asi preto jev Španielsku obľúbené Tapas, čo je malé jedlo v krčmách. Väčšinoudostanete jedno malé tapas k pivu zadarmo, no na výber je veľa chutnýchtapas za slušnú cenu. Preto tu ľudia chodia z krčmy do krčmy nielen kvôlipitiu. Za tretinovú cenu oproti reštaurácii som tak mal pivo a dve tapas, ktorésom lačne chrúmal počas zápasu Real Madridu. Madrid a jeho okolie jeideálne pre Slovákov, pretože väčšina typických jedál je z bravčového.Šunka, klobásy, držky a jaternice patria k neodmysliteľnémujedálničku správneho Madridčana. Tým odvážnejším odporúčam ochutnať tapas, zvanéOrejas (čítaj orechas), čo mi odporučila prekvapivo kolegyňa. Sú to grilovanéprasačie uši, nakrájané na slížiky. Dostať ich v skoro každej krčme, takžeŠpanielske prasatá asi strácajú uši ešte pred zabitím.
S plnýmžalúdkom som smelo vykročil do tmavého mesta, na stanici chytil autobusa pred polnocou som bol už späť v Madride.